Odešel výtvarník a humorista bez vtipu

Jozef Cseres

Predpokladám, že mnohí z vás zažili s Honzom Steklíkom nejaký príbeh. A že to boli všetko veselé príbehy. Honza ich rád rozprával pri pive, obyčajne začínal príslovečným „hele, …“. Chrlil ich takpovediac z rukáva, rovnako, ako chrlil z rukáva svoje umenie. K príbehu mu stačila spomienka, k umeniu kus papiera alebo plátna, tužka, nejaké tie farby, niekedy zápalky či povrázok.

Pred desiatimi dňami nás nečakane, necelý rok pred osemdesiatkou, opustil. Odišiel uprostred práce, plný tvorivého elánu a plánov, chystal ďalšie výstavy. Tých, čo ho poznali, a vidím, že nás nebolo málo, priťahovala Steklíkova hravosť, prirodzený šarm, ostrovtip a večne dobrá nálada. Mal veľa priateľov, pretože svoj manévrovací priestor neobmedzoval na kľud pracovne, ale rovnaký čas trávil s priateľmi v hospodách. Bol to vynaliezavý výtvarnícky „kutil“, múdry a pohotový glosátor a stále veselý „šprýmař“. Ako umelec mal obdivuhodný zmysel pre vizuálne-konceptuálnu skratku. Pohrával sa s kresbou, akoby sa pohrával s rečovými figúrami, ignorujúc, že možnosti jazyka väčšinou nezodpovedajú možnostiam vizuálnej reprezentácie, a naopak, že kratučkou líniou možno často vyjadriť to, na čo je i dlhý jazyk krátky. Raz som mu do katalógu k výstave napísal, parafrázujúc Wittgensteina, že „o čom sa nedá hovoriť, to dokáže Steklík nakresliť“ a ani teraz mi nenapadá výstižnejšia formulácia jeho poetiky. Vymýšľal si, projektoval, kreslil a maľoval letiská pre mraky, krajčírske strihy na krajinu, kozmický pivovar, steblá trávy ako „vystřihovánky“, čierne uhlie ako „zamalovánky“, huby i kravaty pre Johna Cagea, „ňadrovky“ a podobné roztomilé bizarnosti.

Mal nadštandardný vzťah k hudbe, dalo by sa povedať, že patrila k jeho najvďačnejším inšpiračným zdrojom. V 60. rokoch, ako jeden zo samozvaných riaditeľov Křižovnickej školy čistého humoru bez vtipu, sa v Prahe intenzívne stýkal s muzikantmi z undergroundu a priateľstvá s nimi udržiaval celý život. V prvej polovici 70. rokov Steklík dokonca hral na triangel v bizarnej Neprašovej kapele Sen noci svatojánské band. Bol to náruživý a vnímavý poslucháč. Pri svojich, stále zriedkavejších návštevách Brna málokedy zašiel do galérie (neraz ignoroval i vlastné  výstavy a vernisáže), nikdy však nezabudol navštíviť predajňu cédečiek na Svoboďáku, odkiaľ si odnášal domov do Ústí plné vrecká nových „úlovkov“ z jazzu či klasiky. Počúval ich pri práci, o čom svedčili nedbalo navŕšené kopy cédečiek, na ktoré som narážal na mnohých miestach jeho „ateliéru“, zakaždým, keď som ho navštívil. Neboli zapadnuté prachom a boli stále inak preskupené; nebola to zbierka, ale materiál k počúvaniu. Mal moc rád moderný jazz, ale tiež Captaina Beefhearta a Franka Zappu. I v prácach priamo inšpirovaných hudbou Steklík uplatňoval príslovečnú hravosť, hyperbolu a ostrovtip; jeho nespočetné poetické partitúry (resp. intervencie do notopisu) sú predovšetkým konceptuálne-vizuálne hračky.

Keď som Honzu naposledy doma navštívil, šesť dní pred náhlym úmrtím, vyberali sme diela pro jeho nadchádzajúcu výstavu v Dome Gustava Mahlera v Jihlave. Preberajúc sa neusporiadaným množstvom starých i nových prác na papieri, narazil som medzi nimi  na prázdny list notového papieru s dokreslenou čiernou smútočnou páskou v pravom hornom rohu a typicky steklíkovským drobným, takmer až nečitateľným písmom nadpísaným názvom „Smutek bílé partitury“. Vzal som ju, hoci som nepredpokladal, že ju v Jihlave vystavím; nehodí sa do koncepcie výstavy. Nemôžem uveriť, že dnes ten smútok zdieľam s ňou. Krutý život kašle na nejaké koncepcie, a tak ma pripravil o pochybnosti, či ju vystaviť. Naložil som s ňou ako s parte, ktoré si šprýmař Steklík rafinovane sám vopred nakreslil. Nech nám provokujúce prázdno smutnej partitúry navždy pripomína jeho „šprýmařství“ a jej autorovi slúži ako kompas na križovatkách a v labyrintoch voľnomyšlienkárskej ríše, kam sa po naplnenom živote nenávratne odobral. Měj se tam hezky, Honzo, budeš nám všem moc chybět.